Vítame jar

Apríl je mesiac, kedy v Malých Karpatoch jednoznačne víťazí jar nad zimou. Stromy začínajú pučať, byliny sa začínajú zelenieť. Zelení sú aj dedinskí štamgasti, a to najmä pri predstave, koľko roboty ich čaká v záhrade. Ťažko sa im lúči so zimou. Ostatná zver má však radosť. Vtáčiky si usilovne stavajú hniezda a znášajú vajcia. Na svet sa vykotia malé muflónčatá a diviačatá, v brlohoch líščatá. Potočné pstruhy sú vyhladované po zime a žerú všetko čo sa im postaví do cesty. Denné teploty neraz vystúpia nad dvadsať stupňov, ale noci sú stále chladné. Vandrákov to ťahá do prírody.

Tentokrát výlet začíname po dlhšej dobe na Záhorí, konkrétne v Plaveckom Podhradí. Stretávame sa v zostave z prvej jesennej akcie, teda Jožo, Samo, Dona a ja. Je prvá aprílová sobota, nočné teploty by nemali klesnúť pod 6-7 stupňov, takže v porovnaní so zimnými akciami to bude oddych a prechádzka ružovou záhradou. Niečo ako keď po ôsmich hodinách krompáčovania idete zametať chodník.

Dona sa už teší, ako vždy:

Ako miesto stretnutia sme stanovili, ako ináč, šenk. Jožo neskôr spomínal, že sa po ceste v dedine pýtal nejakej dievčiny, kde je šenk a tá mu odpovedala: "Počkajte, zavolám otca." Ach tie dnešné dievčatá.

Námestie:

Je niečo po 9:00 a šenk je, čuduj sa svete, zavretý. Ideme do Jednoty na flašáka. Výber nie je bohvieaký, Samo s Jožom berú Steina a ja Smädný mních. Samo po vypití polovice Steina povedal: "Na toto som už starý." Aj ten Smädný mních bol akýsi patok. Povedzme si otvorene, že na slovenskom trhu sú aj lepšie pivá. Chvíľu rozoberáme skomolené názvy pív ako Gambrihnus alebo StaráPromiň, keď si Samo všimol, že Jožovi odstávajú vačky z galót. Vraj sa na to hovorí: "Čo robíš slona?" Slonovi totižto k ušiam chýba už len chobot. Počul som to prvýkrát v živote. Jožo sa nedal a upozornil Sama, že má rozopnutý zips na galotách.

Samo vyhodnotil, že by sme si mali napraviť chuť štartovným štamperlíkom. Z batoha vytiahol vyslovene eso, špecialitku. Povedzme si niečo o tomto nápoji. Išlo o čistý borievkový destilát o voltáži 55 %. Chcel by som upozorniť, že nie je reč o lahodnej borovičke, ktorú tvorí jemný lieh s pridaním borovičkového destilátu. Bol to naozaj čistý borievkový destilát a najväčší ekrazit na slovenskom trhu určený výlučne pre skalných borovičkárov. Tento nápoj je tak extrémne aromatický, že aj keby ste pred jeho požitím požuli lasičie výkaly, tak to prebije. Pomelte ihličie so živicou, pridajte aromatický lampový olej a požujte. To je presne tá chuť. Ide o rovnaký nápoj ako slovinský brinjevec. (brin = borievka) V Slovinsku tento nápoj v minulosti strážila gazdiná v komore na kľúč. Používal sa výhradne pri žalúdočných potiažach ako liek. Išlo o vzácnosť, veď na výrobu jedného litra nápoja treba z pichľavých borievkových kríkov otĺcť 10 kg borievok! Kto ho chlípal len tak bezdôvodne, tomu dala gazdiná po hube veľkou varechou. Jožo však nevidí žiadny dôvod chlípať tento nápoj bezdôvodne. Po štamperlíku mu kriví hubu, z očí mu kuká zdesenie i zhnusenie.

Prejdime k veci. Na dnes je naplánovaná trasa, ktorá sa bude točiť okolo Vápennej a prírodnej rezervácie Roštún. Z Plaveckého podhradia kráčame lúkami juhozápadným smerom k nenápadnému hrebienku nad Čertovou dolinou.

Čertova dolina je oblasť bohatá na skalné útvary a k tým sa dá najlepšie priblížiť práve zhora. Preto kráčame do kopca trávnatým hrebienkom s výhľadmi na hrebeň Vápennej. Hrebienok nás čoskoro dovedie k prvým skalám. Je to veľmi pekné miesto. Pomerne ľahko dostupné, s výhľadmi, lúkou, skaliskami, čo viac si môžete priať.

Ukázalo sa, že z diaľky sme dosť fotogenickí, tak sme spravili pár záberov.

Nachádza sa tu aj takáto pekná skalná ihla:

Čoskoro križujeme žltú značku a kráčame do kopca smerom k Mesačnej lúke. Po ceste maturujeme nad mapou a buzolou a že sme sa spotili, od smädu si ulievame domáceho vína. Uprostred lesa sme našli vysoký hrdzavý rebrík. Azda ho sem za čias socializmu vyniesli študenti v rámci povinnej brigády.

Prichádzame ku studničke na Mesačnej lúke.

Vedľa studničky bol stolík. Samo si k nemu zasadol a čakal ako päť peňazí. V dôsledku toho sme si od smädu uštedrili pár deci bieleho. Následne sme sa presunuli na bezmenný kopec s nadmorskou výškou 638,4 m.n.m. Áno, toto bol jeden z tých, ktoré iba odfajkneme a ideme ďalej. Okrem kameňa s rokom výroby 1936 tento kopec neponúka žiadne výhľady. Ale to je práve to čaro potulovania sa mimo značiek. Niektoré miesta nezaujmú, no iné zas vyslovene prekvapia.

Rutinná polemika nad mapou:

Sme na hranici rezervácie Roštún. Pôvodný názov kopca Vápenná bol totiž "Rachsturm". "Rache" je po nemecky pomsta a "Sturm" búrka. Drsný názov.

Vápennú budeme traverzovať z južnej strany. Chvíľu kráčame po zelenej značke, z nej sa čoskoro odpojíme smerom ku kopcu Veľký Štekov. Vyzerá to tam takto:

Okrem Joža na kameni sme videli aj obrovského diviačieho kanca a niekoľko muflónov s malými muflónčatami.

Kráčame strminou popod bralami Vápennej a čoskoro prichádzame na miesto, kde sa otvára polovičný výhľad na dvojvrchol Geldeka smerom na juh. Malý vŕšok v strede fotky medzi stromami je pravdepodobne Egreš. Jožo si touto fotkou nostalgicky zaspomínal na najmrazivejšiu zimnú akciu.

Keď sme prešli popod vrcholom Vápennej plus nejakých pár stoviek metrov na západ, narazili sme na dlhý kamenný múr, zhruba 70 cm široký, miestami vysoký až tri metre. Tiahol sa súvisle asi 1,5 km, takže ide o pomerne rozsiahlu stavbu. Nešlo nám do hlavy, načo tak mohol slúžiť. Žeby lesná železnička? Ale tu hore v strmine? Ťažko. Žeby nejaké opevnenie z čias druhej svetovej vojny? No toto vyzerá byť o dosť staršie a vôbec, načo by niekto budoval zákop na južnej strane Vápennej.

Neskôr som doma prehľadával internet, až som sa na fóre obce Sološnica dozvedel zaujímavú informáciu, a to síce, že tento múrik bol jedna veľká kurváreň. Vrchnosť sa nezmenila, boli to vždy čisté špiny, keď už mám použiť takýto oxymoron. O čo ide: panstvo si dalo postaviť múr na hranici urbárskych a panských lesov. Múru sa hovorilo "záskok". Zver vedela z múru dole kopcom zoskočiť z urbárskych do panských lesov, no hore kopcom ho už naspäť nepreskočila. Páni zorganizovali poľovačku, nahnali zver zo všetkých strán pod múr a tam ju dorazili. No môže sa niečo tak prešťaného vykotiť na svetlo božie?

V blízkosti múru sme narazili aj na peknú vyhliadku.

Výrazná je najmä Vysoká napravo od stredu a Veľký Petrklín úplne napravo.

Pod nami vidíme lúku Veľké paseky, kam máme namierené.

Múr nás doviedol na ďalšiu peknú skalnatú vyhliadku južne od vrcholu Malej Vápennej.

Stretli sme tu dvoch chlapcov, tak sme jedného z nich poprosili, či by nás neodfotil. Vravím: "Hlavne nech sú tam tie kopce." Samo vraví: "Najlepšie bez tej továrne." A výsledok... Vrchol Vysokej na fotke odsekol,  bola tam aj tá cementáreň čo Samo nechcel a ako bonus nám odsekol nohy. Tá fotka nestojí za uverejnenie.

Z vyhliadky sa spúšťame dole strmým skalnatým zrázom. To je pre nás to pravé orechové.

Prichádzame na lúku Veľké paseky a odtiaľto sa nám naskytá netradičný výhľad na vrchol Vápennej z juhozápadnej strany (napravo).

Čaká nás pár kilometrov chôdze po zvážnici, takže Samo vyťahuje z talóna 3 náboje a nie hocijaké. Ani brokové, ani guľové. Reč je o plechovkách Urpiner 12. To je pošušňáníčko, to je pivečko. To veru nie sú tie splašky z rána pred Jednotou. Hneď je veselšie.

Hodina však pokročila a my sa potrebujeme dostať na lúku Kolovrátok pod kopcom Mesačná. Čoraz častejšie vyťahujeme mapu, buzolu a tentokráz aj Samove GPS v mobile. Na výrok: "Myslím, že sme niekde tu." má Samo jedinú odpoveď: "Myslieť si znamená hovno vedieť." Navigácia však dopadla vynikajúco ako vždy, predrali sme sa cez brezové hájiky a vyšli sme priamo na lúke s potôčikom.

Skôr než budem pokračovať o kopci Mesačná, povedzme si, odkiaľ sa v Malých Karpatoch vlastne vzali názvy Mesačná, Mesačná lúka, Mesačná hora atď. Túto tému pekne spracoval Matúš Sládok z Klubu priateľov turistiky v článku Pôvod a vývoj názvu pohoria Malé Karpaty. Citujem: Horstvo spomína prvýkrát už grécky geograf K. Ptolemaios (90 - 168 n. l.) v rozsiahlom spise Zemepisná príručka (Geografiké hýfégesis). Dielo zostavil niekedy po roku 141 a malo osem kníh. Ptolemaios spravil súpis všetkých známych miest a to aj so zemepisnými súradnicami. Okolo roku 140 určil zemepisné polohy (dĺžky a šírky) významnejších miest Rímskej ríše. Pomocou siete rímskych ciest, ktorých dĺžky boli známe, potom vyrátal polohy ostatných miest. V jedenástej kapitole druhej knihy O polohe veľkej Germánie (Germanías megáles thésis) uviedol aj geografické objekty z územia Slovenska. Na mieste, kde by mali byť Malé Karpaty má schematicky zobrazené pohorie s názvom Mesačný les (hé Lúna hýle).

Tak ako je pôvod názvu oblasti Mesačná prastarý, celkovo je toto miesto dosť obskúrne. Myslím, že som to už spomínal v jednej z jesenných kapitol, keďže sme tadiaľto vtedy prechádzali. Na vrchole hľadáme veľké prastaré ohnisko, ktoré som fotil na jeseň, no akoby sa pod zem prepadlo. Pôvodne sme tu plánovali prespať, no začal fúkať chladný vietor a tak máme namierené do doliny. Schádzame dole severovýchodným svahom Mesačnej, keď ma v istom bode napadlo, aby sme to strihli cez skalný zráz. Spustili sme sa strmo skalnatým terénom a v zráze priamo v skale sme narazili na zašiváreň ako z veľkej učebnice. Keby sme toto miesto hľadali zámerne, nikdy by sme ho nenašli. Jaskyňa, v nej stolička, ohnisko a muflonia lebka. Jedným slovom paráda a luxus. Aha, to boli dve slová.

Navyše sa na tomto mieste nachádza aj ďalšia jaskyňa, ktorá pripomína nízky tunel. Vedľa tejto jaskyne je postavený múrik z kamenia. Tu mi napadlo , či toto miesto nemohlo byť využívané počas druhej svetovej vojny ako nejaká palebná pozícia a zároveň úkryt. Možno si poviete, že fantazírujem, ale v tejto oblasti Karpát mali v roku 1945 Nemci naozaj postavené guľometné hniezda. Pozostatok takejto stavby sa nachádza napríklad aj pod skalou na náprotivnom Dlhom vrchu. Pri brázdení internetom som sa dočítal nasledovné: Pred koncom druhej svetovej vojny sa nemecké vojská všemožne snažili zadržať alebo spomaliť Červenú armádu predovšetkým na prírodných prekážkach. Hlavnou obrannou líniou na juhozápadnom Slovensku mali byť Malé Karpaty. Línia pozostávala zo súvislých protitankových priekop, ktoré kryli na dostrel strelecké zákopy. Dôležité priestory tiež vykrývali guľometné palebné postavenia. V literatúre sa uvádza medzi vtedy budovanými vojenskými zariadeniami aj výcviková škola pre nemeckých guľometčíkov pri vrchu Kolovrátok.

Vrch s názvom Kolovrátok síce v dnešných mapách nenájdeme, no lúka Kolovrátok sa nachádza hneď pod Mesačnou a tak je celkom možné, že kopec nazvali podľa názvu lúky, či oblasti. Sú to moje domnienky vzhľadom na to, čo všetko sa v tejto oblasti dá nájsť a koľko jaskýň, úkrytov a podivných kamenných stavieb sa tu nachádza.
Táto oblasť ma stále ťahá a určite sa sem budem ešte vracať a skúmať okolie.

Pol tela pod zemou a napravo kamenný múr:

Jaskyňa, tunel, bývalý sklad zásob, alebo všetko dokopy?

Táboriť dnes budeme pri výdatnom prameni Parnej, ktorý vyviera z jaskyne pod skalou oproti Mesačnej. Dona už má na dnes dosť.

Večer som vybehol na skalu nad táboriskom a cvakol Vápennú pri západe slnka. Je to ten kopec napravo:

Posedenie prebieha ako obvykle: oheň, opekanie klobás, slávnostné prípitky. Chlapci postavili k ohnisku lavicu zo zvaleného kmeňa, lenže celý večer jemne povievalo, dym sa neustále točil dokola a údil nás ako úhory v komíne. Oči nás štípali ako po zváraní bez ochrannej masky. Jožo to zhodnotil slovami: "Desať sekúnd tam pi_i sedím a mám to v očiach."

Servírovala sa Paľova jablkovica, ktorú som nechal odležať v špajzi od jesene a za ten čas získala neuveriteľne lahodnú chuť, ani čo by ste kráčali voňavým ovocným sadom. Keď sme ju dopili, na rad sa dostal vyššie spomínaný borievkový destilát. Jožo povedal, že to je "smrť vo fľaši" a on to piť nebude. Vraví: "Teraz, keď som si začal zvykať na tú jablkovicu, mám piť hento?" Neviem odkiaľ Samo ťahal tie tromfy, ale Joža vykúpil tuzemákom kamuflovaným v nejakej plastovej fľaši od minerálky.

Samo pripiekol klobásu na uhoľ a povedal: "Už v tme sa mi zdala byť čierna." Nuž, povedzme si otvorene, vyzerala ako keď sa Ibimu Maigovi kukáš v tuneli do rici. Chuťovka. Samo sa mimochodom preslávil tým, že si raz v tme namiesto cibule opiekol citrón.

Pri ohni sme viedli múdre debaty a pokrokové konšpiračné teórie. Občas nám do reči békali muflóny. Čas plynul a Jožo sa spýtal: "Vieme my vôbec koľko je hodín?" Samo: "Kľud, čo si tehotný?"

Spali sme ako zarezaní. Samo si však celú noc čítal leporelo. Čo to vo vandráckom slovníku znamená? Máš vyše 190 cm, kúpiš si najmenší stan aký existuje, poskladáš sa doňho ako leporelo a ráno si zlomený ako vzduchovka Slávia.

Budíček sme si akosi nenastavili a to bola jedna z príčin, prečo sme na druhý deň vyrážali niekedy po jedenástej. Začíname z ostra, výstupom na bezmenné skaliská nad prameňom Parnej. Hneď pod prvou skalou vidíme vstup do jaskyne.

Skaly ani jaskyňa na mape nie sú vyznačené. Tento hrebeň nemá názov ani na lesníckej mape, no podľa tvaru by mu pristal názov Kokúň s vajcami.

Na chvíľu využijeme modrú značku a v sedle Uhliská sa rozhodujeme kadiaľ ďalej. Chceli by sme navštíviť jaskyňu "Pri kríži" a odtiaľ sa dostať na menej známy skalnatý hrebeň nad Plaveckým Podhradím. Podľa lesníckej mapy sa tento hrebeň nazýva Malá Kržla. Zo sedla Uhliská sme sa pustili po zvážnici smerom do doliny a po chvíli zisťujeme, že sme si vybrali nesprávnu zvážnicu. Samo navrhuje, aby sme to k jaskyni strihli krížom strmo cez kopec. Ten kopec bola vysoká skala, ktorá sa na niektorých mapách uvádza ako Kamenné. Toto bola práve jedna z tých situácií, keď sme sa nedopatrením dostali na skvelé miesto, ktoré sme vôbec neplánovali. Smerom na severovýchod je odtiaľto pekný výhľad na Klokoč.

Okrem toho je na vrchole z kamenia vybudovaná terasa, teda rovná plocha ideálna na bivakovanie. Opäť mi nedá otázka, či to je robota nejakých trampov, alebo to má širšie historické súvislosti. 

Cez stromy vidno celkom vzadu známy kopec Veterlín.

Z Kamenného zídeme na lúku, pri ktorej sa nachádza jaskyňa Pri kríži. Vstup do jaskyne je sľubný a pripomína vstup do Dvojitej štôlne nad Harmóniou.

Vošiel som do jaskyne a po pár metroch som našiel presne to, čo som čakal. Zabetónované dvierka s malým okienkom pre netopiere. Krásy podzemných priestorov si z neznámych dôvodov vyhradzujú jaskyniarske kluby pre seba. Argument, ktorý radi používajú, je ochrana zimovísk netopierov. Toto som im ale s navijákom nezedol. Zasvietim cez okienko čelovkou a vidím tu pohádzané nejaké drôty, ktoré istotne pomáhajú netopierom pri zimovaní. Štrbina sa ďalej strmo zvažuje do hlbín zeme.

Škoda, toto môže byť zaujímavá jaskyňa.

S Jožom sme ešte opáčili dieru v skale o pár desiatok metrov vyššie. Tam sa ale treba plaziť a to sa nám nechce.

Lesom schádzame na malebný skalnatý hrebeň Malá Kržla. V pozadí vidno Plavecké Podhradie.

Kopec vzadu je Vápenná:

Pre malebnosť tohto miesta sa chvíľu venujeme bezcieľnemu povaľačstvu. Keď sme zišli nižšie, našli sme takéto pekné skalné hniezdo. Asi si tu niekto pripravoval bivak.

Takmer na konci skalného hrebeňa sa nachádza jaskyňa. Našiel som v nej plechové vedrá a stopy po malých výkopových prácach. Zrejme sa tu niekto pokúša odkryť dosiaľ nepoznané podzemné priestory.

Naša púť sa končí v šenku v Plaveckom Podhradí. Šenk kráča s dobou a naservírujú vám tu luxusné utopence s hriankami.

Ďalší diel je za nami. Oproti zimným akciám je zrazu všetko pohoda. Malé Karpaty nás opäť nesklamali. Plavecký kras má čo ponúknuť. Veľa zaujímavých vyhliadok, skál, jaskýň, či historické stavby. Skaly nad Čertovou dolinou, kamenný "záskok" pod Vápennou, skalnatá vyhliadka pod Malou Vápennou, Mesačná, Kamenné či Malá kržla - každé z týchto miest má svoje čaro a oplatí sa navštíviť. Nabudúce to už bude jar v plnej zeleni, tak sa možno aj väčšia partia pozbiera. Zatiaľ horám zdar!  

A trasa bola takáto:

20,4 km, +984 m

V článku boli použité Samove, Jožove a moje fotky. Keďže ide o internetový obsah autorské práva plávajú v riedkej stolici postaršieho krkavca.